Na železničnej stanici Arad West Ľudo stretol svoju známu. Rozprával sa s ňou chvíľu po rumusnky a keď odišla, dozvedel som sa od neho, že aj to je Slovenka. Býva v Peregu Mare. To je obec, ktorú som tiež chcel navštíviť.
"Prečo ste sa nezhovárali po slovensky?"
"Títo Slováci majú nejaké divné nárečie. Keď hovoria po Slovensky, vôbec im nerozumieť."
Takto Slováci v Rumunsku našli spoločnú reč. Rumunčinu.
Vo vlaku do Nadlaku som sa cítil ako kedysi na divokom západe. Vpredu hlučná lokomotíva, vagóny so starými lavicami. Cesta síce trvala dve hodiny, ale mal som toľko zážitkov a bolo ich treba utriediť, že som ani nezbadal a boli sme na konečnej.
Pred stanicou sme stretli Dušana. Tak toto je ten druhý statočný, čo chce vyštudovať na Slovensku a vrátiť sa do Rumunska. Neskôr som sa zoznámil aj s Jankou. Tiež chcela študovať na Slovensku, ale nepovedala, že by sa potom chcela vrátiť. Neskôr, keď som ju stretával na Slovensku, alebo aj na Morave kde mala príbuzných (presídlili sa po vojne), otvorene hovorila, že do Rumunska sa nechce vrátiť a urobí všetko pre to, aby mohla zostať na Slovensku.
Ľudo ma priviedol k svojim rodičom a zoznámil nás. Otec chudší, vysoký, mama nižšia, sympatická. Aj keď je maďarka, rozpráva prekrásnou slovenčinou. Po obede mi ponúkli kávu. To sa nedá odmietnuť. Pozeral som sa, ako ju pripravujú. Do kastróla naliali vodu, nasypali kávu a dali na sporák. Keď voda začala vrieť, niekoľkokrát kávu premiešali. Keď sa už dobre povarila, odstavili ju zo sporáka, zamiešali a nechali postáť. Pomletá káva sa pomaly usádzala na dne kastrólika. O chvíľu kávu zlievali do šálok. Čudoval som sa, ako ju to varia, chutila mi. Dodnes si takú doma varievam. Volám ju rumunská. Je veľmi tuhá, presne podľa môjho gusta. V Rumunsku ju volajú "turecká"
"Ľudo, ešte nie je neskoro, poďme sa pozrieť konečne do Peregu. Nie je to ďaleko, sme tam za chvíľu."
Ľudo ma odhováral, ale ja som sa nedal. Prešli sme mestom a zamierili k Viniciam. Vyšli sme na poľnú cestu. Fotoaparát nedokázal zachytiť hĺbku výmoľov na nej. Tak tadiaľto sa naozaj nedostaneme. Iba ak traktorom. Peši v gumákoch možno za také dobré štyri hodiny.
"Máš pravdu, Ľudo, poďme sa prejsť mestom. Pereg necháme nabudúce, autom po asfaltke. Čo mi odporučíš?"
"Poďme na vežu."
Dvere do veže boli odomknuté. Vybielené schodisko sa krútilo dokola. Výstup mi dal zabrať, ale to sa vždy vyplatí. Zvonári - trubači, ho absolvujú niekoľkokrát denne. Väčšinu času trávia v miestnosti pod strechou, ale občas predsa treba zísť dole. Zvítal som sa s mojim starým známym zo včera, s báči Paľkom. Vystúpil som na balkón a kochal sa nádherným rozhľadom. Podo mnou mesto a vôkol šírošíra rovina. Nikde žiadny kopec. Keď Nadlačania po vojne sa vracali do Českoslovenka, prechádzali čosi kdesi okolo nejakých kopčekov, ktoré sa so slovenskými Tatrami nedali výškou porovnať. Zostali zdesení, čo to je. Svetaskúsenejší aby sa pochválili svojimi vedomosťami hovorili, že to sú hory.
"A čo tam je v tých horách?"
"Nič zvláštne, to čo aj všade inde dokola."
"Aj tam žijú ľudia, ako u nás v Nadlaku?"
"Pravdaže žijú."
"A ako chodia, že nespadnú?"
Iróniou je, že mnohí z nich nepresídlili na južné Slovensko ako-tak podobné podnebím Nadlackému, ale na Šumavu, do hôr, kde neboli zvyknutí žiť a neišlo im to k duhu. V horách trpeli mnohými chorobami a nemohli pestovať plodiny, na aké boli vo svojom domove zvyknutí. Ich znalosti a skúsenosti z pestovania prišli navnivoč, museli sa učiť novým spôsobom obživy a tak ako v Rumusnku boli nositeľmi osvety a pokroku, nových technológií, v Čechách boli zaostalí a menejcenní. Boli to dolnozemskí Slováci, pravdaže aj Nadlačania, ktorí zaviedli do praxe moderné agronomické technológie podľa návodu sarvašského farára Samuela Tešedíka. Využívaním jeho technológií dosahovali v poľnohospodárstve neuveriteľne dobré výsledky. Na Šumave z ich umenia nezostalo zhola nič, boli použití na nekvalifikované práce.
Z veže som videl nadlacký les - Liget. Za ním je Maruša. A za riekou v diaľke vidno vežu kostola dediny na druhom brehu. Tam je Igriš.
Keď bola pani Filová ešte slobodná, mladé dievča, Nadlačanka, chodievala sa so svojim chlapcom prechádzať k rieke. Keď v diaľke videla vysokú vežu porovnávala ju s vežou nadlackého evanjelického kostola.
"Tem Igriš musí byť veľmi veľké mesto."
Nikdy tam nebola.
"Veľké mesto je to. Majú tam obrovské ausláge, po uliciach chodia villáňoše. Lem pískať tan slobodno iba na jednej ulici."
"Čo mne kto bude rozkazuvať kde ja mám pískať. Ja si tan budem aj inde pískať."
"Nebudeš, Erka, bo tan ti lem jednu ulicu majú."
Z veže nadlackého evanjelického kostola som sa na katolícky kostol pozeral pekne zhora.