Nebola by to nedeľa, keby nadlackí Slováci nenavštívili kostol. Pán farár oznámil, že sú tu hostia a dal mi slovo. Rozdelil som sa s poslucháčmi o svoju včerajšiu skúsenosť.
"Je to veľmi dojemné a vám to možno ani tak nepríde. Ale ja som cez celé Maďarsko prišiel až do Rumunska a tu v celkom cudzom meste, vzdialený od domova som sa prechádzal ulicami. Išiel okolo mňa chlapec. Druhý na neho zavolal z okna činžiaku: `Jožko, kam ideš?` A ten z ulice mu odpovedal: `S chlapcami hrať futbal.` Ten v okne na to: `Počkajte ma, idem s vami.` Na Slovensku by som si to nebol všimol, ale tu v ďalekej krajine je to úžasné. Želám vám, aby ste si váš jazyk chránili a opatrovali, odovzdávali nasledujúcim generáciám."
Lenže jazyk sám o sebe, ani príslušnosť k nejakej národnosti, či dokonca nábožnosti, nerobí človeka lepším, kvalitnejším. To som tiež nemohol nepovedať. Aj keď sa to pánovi farárovi zjavne nepozdávalo.
Pri obede u Koinokov som sa dozvedel prečo. Ich chlapec neštudoval na slovenskom ale rumunskom gymnáziu. Pán farár im to mal za zlé. Veď sú Slováci, mali dať chlapca na slovenské gymnázium. Zo slovenského gymnázia by sa však nedostal na rumunskú vysokú školu, pretože by dobre neovládal rumunčinu. Aby ju prefektne zvládol, rozhodli sa pre túto školu. Po nej skúsi prihlásiť sa na vysokú školu a nájsť uplatnenie na nejakom lepšom mieste, aj keď možno nie práve v Nadlaku. Takto uvažovalo viacero Nadlačanov a žiadny z nich nebol u pána farára obľúbený.
Nedeľný obed bol skvelý. Podľa toho, čo sa predo mňa dostalo na stôl som nemal pocit, že som v Rumunsku, kde sú prázdne obchody. Vynikajúce jedlo bolo pripravené z kvalitných ingrediencií a nadôvažok mi domáci pán ponúkol k obedu pivo. Fľaškové a rumunské. Aby sa nepovedalo, hanili ho a vychvaľovali české a slovenské pivá, ale keď som ochutnal, nemohol som im dať za pravdu. Samozrejme, nedokážem ohodnotiť kvalitu piva ako sládok, ale chutilo mi vynikajúco. A po dobrom obede s pivkom som mal chuť si zdriemnuť. Lenže na spanie bude čas doma. Teraz sme si vyšli na prechádzku po Nadlaku. Ujo Fraňo mi chcel ukázať najstarší nadlacký dom. Keďže mu to nevyšlo, ukázal mi aspoň honosný dom v ktorom mal kedysi gazda azda šikovnú dcéru. Nedovolil jej však ísť za nejakého chudobného bankového úradníka, hoci sa to bol Tajovský.
Mňa to stále ťahalo k Maruši. Tešil som sa, že uvidím tú mohutnú rieku v celej jej kráse. Čím sme k nej boli bližšie, tým viac som bol nedočkavý. Ale keď sme vyšli na hrádzu ktorá má rieke zabrániť vyliať sa na mesto, moji sprievodcovia ma svorne začali odhovárať, že k rieke je to ešte veľmi ďaleko, že to by nám trvalo veľmi dlho a ešte musíme tam i tam. Takže Marušu som nakoniec vôbec nevidel a bolo mi to veru ľúto. Posedenie pri tejto rieke mi nevynahradilo ani výborné domáce víno, ktoré mi ujo Fraňo doma nalial.
V oznamoch pán farár ohlásil na popoludnie návštevu. V kostole vystúpi so svojim repertoárom duchovných piesní zbor Canticum Sacrum z Prahy. To si predsa nenechám ujsť. Sadol som si kdesi vzadu do lavice a počúval som prekrásne spevy. Keď tu zrazu vidím medzi zboristami chlapa vo farárskom rúchu. Div mi oči z jamôk nevypadli. Honza Blažek, farár v Jindřichově Hradci, chalan o rok starší odo mňa. Aký je svet malý.
Vychádzal som z kostola a Honza mi bežal naproti.
"Člověče, kde se ty tady bereš?"
"Ja som tu už skoro ako doma, ale ty si sa sem ako dostal?"
Dozvedel som sa, že v Peregu Mare Česi, čo tam žijú, majú zbor Českobratskej cirkvi. Spevokol bol u nich na návšteve s duchovným povzbudením a teraz sa vracia domov.
Večer som išiel okolo fary a Honza mi vybehol naproti.
"Člověče, poď sem, to si nesmíš nechat ujít. Tady mají takovou perfektní slivovici."
Celý spevokol sedel u pána farára a ten spolu s pani manželkou ich hojne napájal nadlackou slivovicou.
Lepší chýr než slivovica má však nadlacká klobása. Nadieva sa nie do tenkých, ale hrubých čriev, asi ako saláma. Je v nej veľa papriky a od nej má klobása prekrásnu červenú chuť. Je strašne pálivá a najlepšie chutí bez chleba.
Že je svet naozaj malý, skúsil som ešte raz. Večer prišiel k Bobčokovom na návštevu nejaký pán, známy, či dokonca rodina. Keď sa dozvedel, že som zo Slovenska, povedal, že aj on má na Slovensku rodinu. V Trenčíne. Aká náhoda.
"Koho, ak sa môžem spýtať?"
Trenčín má nejakých päťdesiat tisíc obyvateľov. To budem určite poznať.
"Tichý."
"Tichý, pravdaže poznám."
Povedal som to, aj keď som nepoznal Tichého, ale Tichú, lenže ako nakoniec vysvitlo, naozaj to bola tá rodina. Tak, keď v Rumunsku niekedy stretnem kohosi známeho, už sa tomu vôbec nebudem čudovať.
Desiata kapitola je posledná a hovorí o tom, ako som sa vrátil domov