Na konci mesta a konci dlhej ulice stál kláštor svätého "Simionu stilpnicu" - Šimona stĺpnika. Volali ho tak preto, že žil na stĺpe. Kláštor postavili v roku 1771. Kostol v kláštore postavil Sinesie Ivanovici.
Prešli sme bránou a ocitli sme sa v inom svete. Trávnik pristrihnutý na rovnakú mieru, nikde ani špinka, chodníky upravené, čisté, všade poriadok. Takto som Rumunsko ešte nevidel. Musím trochu predísť a povedať, že čas, ktorý som v tomto kláštore strávil, čo som tu videl a zažil, nenašiel som nikde inde v Rumunsku. Iba ak v inom kláštore. Pokoj, poriadok, zbožné rozjímanie. Kláštorné budovy boli tiež bez chyby. Nikde neopadávala omietka, všade kvety. Prezreli sme si celý areál kláštora. Nazreli aj do kostola, aj keď som nevedel, ako sa v takom pravoslávnom kostole mám správať. Našťastie vnútri nikto nebol a tak som nespravil žiadne faux pas. A ak ano, aspoň ma pri tom nikto nevidel.
Keď sme už ponazerali do všetkých kútov a odchádzali sme k východu, oproti nám s rozpriahnutou náručou prichádzal starý chlap, asi šesťdesiatnik, v montérkach s nejakým náradím v rukách. Vyskúšal na nás niekoľko jazykov. Odpovedal som mu v nemčine. Privítal nás a po nemecky nám rozpovedal celú históriu kláštora. Stihol som si zapamätať iba to, čo som napísal v úvode tejto kapitoly. Keď dorozprával, začal som sa ho vypytovať na to i ono. Vysvitlo, že po nemecky sa naučil naspamäť históriu kláštora a jeho slovná zásoba je ináč veľmi skromná. Znovu som ocenil môjho spoločníka a tlmočníka. Pán v montérkach sa predstavil ako Manasse Groza a rozdelil sa s nami o skúsenosti a zážitky z komunistického režimu, ktorý cirkvi a kláštorom zvlášť nebol vôbec priaznivo naklonený. Z kláštora malo byť iba múzeum - skanzen. V jednej z budov je stála expozícia sakrálneho umenia. Z dediny Salistea (pri Saversin asi 80 km od Aradu proti prúdu Maruše) sem previezli drevený kostolík zasvätený svätému Petrovi a Pavlovi. Kostolík bol postavený v byzantskom štýle v roku 1750. V Arade stojí od r. 1987. Niečo sa predsa v kláštore podarilo aj pristaviť. Niekoľko nových budov je z roku 1954. V roku 1955 sa tu obnovil duchovný život a do kláštora sa nasťahovali mníšky. Dnes ich tu býva jedenásť. Majú svoje hospodárstvo, niekoľko zamestnancov na pomoc, sprevádzajú turistov múzeom a udržiavajú jeho zbierky. Majú svojho duchovného, ktorý sem chodí slúžiť svätú liturgiu.
Keď sme sa veľmi dôkladne povypytovali zavolal Manasse Groza jednu z mníšok. Požiadal ju, aby nám otvorila múzeum.
Maica Onufria Bisca, tak sa mníška volala, nám najsôr ukázala drevený kostolík. Svätá liturgia sa v ňom už dávno nekoná, ale úcta ku kedysi posvätnému miestu v mníške zostala. Neukázala nám výstavný kus z depozitu múzea, ale miesto, kam veľa rokov chodili kresťania hľadať a nachádzať pomoc pre svoje duše.
Potom sme prešli do najstaršej budovy kláštora, kde je dnes múzeum. V jeho zbierkach je veľa prekrásnych ikon.
Už som si myslel, že káštor nás nemá viac čím prekvapiť. Porozprávali sme sa s jeho obyvateľmi, poprezerali si ho zvonku i znútra, zapísali slová chvály do knihy návštev. Prišiel čas rozlúčiť sa.
"Ľudo, kedy nám odchádza vlak? Aby sme to stihli. Netreba nám už ísť?"
Manasse Groza nás zdržiaval.
"Kam by ste chodili? Vlakov chodí dosť. Počkajte, ešte vám predstavím jednu sestru. Pochádza z Moldávie. Moldávia síce dnes patrí k Sovietskemu zväzu, ale kedysi bola Rumunská. S tou sestrou sa môžete porozprávať. Bude vám rozumieť. Jej jazyk je slovanský, nie románsky."
So sestrou sme sa síce porozprávali, ale jej slovanskému jazyku som veľmi nerozumel. Sestra chodila po dvore kláštora a držala v ruke nejakú dosku v strede zúženú. Kladivkom klopala raz na jeden, raz na druhý koniec dosky. Prechádzala sa po nádvorí a klopala.
"Pôjdeme, je čas ísť!"
Manasse Groza nás znovu začal zdržiavať.
"Keď ste tu u nás v kláštore boli až doteraz, nepočkáte aj na svätú liturgiu? Videli ste kláštor, zoznámili ste sa s jeho obyvateľmi. Svätá liturgia patrí ku kláštoru. To musíte vidieť. Počkajte na svätú liturgiu!"
"A kedy začína?"
Bolo niečo pred piatou hodinou popoludní.
"O chvíľu začína. Sestra klopaním oznamuje všetkým obyvateľom kláštora, že o chvíľu bude svätá liturgia. Teraz všetci prestanú pracovať a prídu do chrámu."
Pomyslel som si, že keď o chvíľu, tak to bude o piatej. O šiestej, najneskôr o pol siedmej bude koniec, do pol ôsmej budeme určite na stanici a stihneme aspoň ten posledný vlak o ôsmej.
"Začína liturgia o piatej?"
"O chvíľu začne, musíte počkať."
Sestra medzitým vyšla s doskou na vežu kostola a klopala zhora, aby bolo počuť zvuk široko ďaleko. O pol šiestej som už bol netrpezlivý.
"Kedy začína liturgia?"
Manasse Groza tvrdil stále dokola, že už o malú chvíľu. Sestra prešla klopkajúc do kláštorných maštalí, aby aj tie hoviadka, čo tam chovajú vedeli, že čoskoro začne liturgia. Bolo pol siedmej. Chápanie času na Balkáne je zjavne odlišné od stredoeurópskeho. Manasse Groza sa niekam vytratil. Sestra klopkala v jedálni a pri izbách ostatných sestier. Klopkala už viac ako dve hodiny. Život v kláštore sa nikam neponáhľal.
Pred siedmou sa Manasse Groza vrátil. Mal oblečené kňazské rúcho. S ospravedlňujúcim výrazom v tvári, chápal, že my rátame čas iným spôsobom, nás po stý krát uistil, že o chvíľu začne liturgia. Skutočne asi o štvrť na osem konečne vošiel do chrámu. Vnútri bolo len veľmi málo ľudí a prítmie. Vpredu stáli sestry a spievali modlitby. Kostol vnútri prekrásne voňal kadidlom.
Už som spomenul zvyk pravoslávnych kresťanov páliť sviečky. Nejaké som kúpil a zapálil. Lei sa v Rumunsku medzi Slovákmi dali veľmi výhodne kúpiť. Keď na južnú Moravu chodili Rakúšania, dávali štedré sprepitné a kupovali všetko bez ohľadu na cenu, tak teraz som mal ja podobný pocit. Sviečka stála päť Lei. Ja som za jednu zaplatil dvadsať, tridsať. Mal som veľa peňazí o ktorých som si myslel, že ich v Arade miniem. Nenašiel som žiadny zaujímavý artikel a peniaze mi zostali. Venujem ich kláštoru.
Manasse Goza ma pozval do oltára. Ľudo zostal pred ikonostasom. Práve som stratil tlmočníka. Manasse Groza spieval liturgiu.
"Šiare, šiare Domnului seneruga..."
Sestry odpovedali modlitbou. Stále dokola spievali prosby za vojakov, väzňov, chorých, starých, chudobných. Keď modlitbu dospievali, Manasse Groza zanôtil:
"Šiare, šiare Domnului seneruga..." Znovu a znovu k Pánovi modlime sa!
Sestry sa znovu začali modliť. Manasse sa ma medzitým všeličo vypytoval. Položil otázku a keď som jej zmysel nepochopil, zopakoval mi ju hlasnejšie. Nerozumel som rumunsky, ale návštevníci svätej liturgie ano. Veľmi dobre počuli a rozumeli a tak pre nich toho dňa liturgia vyzerala takto:
"Znovu a znovu k Pánovi modlime sa! A u vás sa kňazi môžu ženiť? U nás len kým nie sú vysvätení, potom už nie. Znovu a znovu k Pánovi modlime sa! Ja nie som ženatý, ale nie je to dobre."
Pretože sa Manasse viac venoval rozhovoru ako liturgii, stalo sa mu, že sestry ešte modlitbu nedokončili a on im skočil do reči svojim "šiare, šiare".
Po celý čas som stál a už ma strašne boleli nohy. Ako som sa netrpezlivo vypytoval na začiatok liturgie, tak som sa teraz pýtal na jej koniec.
"Už už, hneď bude koniec."
Pochopil som, čo v rumunskom kláštore znamená o chvíľu a rezignoval som.
Manasse na podnos v tvre kríža položil biele víno, chlieb, obilie a olej. Posvätil to a ponúkol mi.
"To si nemôžem dovoliť. Nie som pravoslávny, nemôžem prijímať eucharistiu."
"To nie je eucharistia."
"Čo je to?"
Nevedel mi to vysvetliť. Môj tlmočník nebol k dispozícii.
"Agapé?"
"Agapé!"
Hod lásky na znak bratstva. Vzal som si z chleba, namočil do vína a prehltol. Manasse poponúkal veriacich v chráme. Liturgia vyvrcholila.
Bohoslužba skončila po desiatej hodine. Vonku bola tma a do Nadlaku v ten deň vlak už nepôjde.
"Veď zostaňte spať v kláštore. Tu je kde prespať. Máme izby pre hostí. Causescu a komunisti to neradi videli, ale teraz kláštory poskytnú pocestným prístrešie, tak ako to bývalo za starých čias. Poďte so mnou. Tu je jedáleň. Zjeme niečo na večeru."
Sestry priniesli hustú zeleninovú polievku. Najedol som sa výborne a čakal som, že pôjdeme od stola k lôžku. Sestry však priniesli ešte druhý chod. Boli to varené zemiaky s čímsi zmiešané a veľmi chutné. Naložil som si vrchovato a potom ešte druhý raz. Nebudem to tajiť, hnusne som sa prežral.
"Zapamätaj si, do kláštora nikdy nechoď na návštevu v stredu a v piatok. To sú pôstne dni a nemôžeš sa poriadne najesť."
V tejto chvíli ma už zaujímala iba posteľ. Manasse Groza nás vyviedol na poschodie a ukázal nám izbičku. Bolo v nej chladno a na prvý pohľad neútulno. Na druhý pohľad to nebolo až také zlé a ja som sa v kláštore vyspal tak dobre, ako predtým už dávno nie.
Keď sme vstávali všade vládol čulý ruch. Tu sa vstáva skôr. Už bolo dávno po liturgii. Manasse odišiel za nejakými povinnosťami. Sestry nám dali niečo zajesť. Maica Onufria Bisca nás naposledy zaviedla do kostola. Chcel som venovať kláštoru zvyšné peniaze. Už ich nebudem potrebovať a domov ich nosiť nebudem. Maica bola prekvapená výškou daru. Aby ho aspoň trochu kompenzovala, obdarovali ma sestry ručne tkaným obrusom a drevorezbou - portrétom Bohorodičky. Maica Onufria Bisca nás vyprevádzala k bráne a zdôverovala sa s túžbami kláštorného spoločenstva.
"A vy po čom túžite?"
"Po aute. Pravdaže nie pre seba. Chcela by som si spraviť vodičský preukaz a zohnať nejaké auto. Veľa vecí by sa pre kláštor dalo autom spraviť rýchlejšie. Lepšie by sa nám žilo."
Zaželal som jej skoré naplnenie túžob. Možno môj dar jej pomôže nadobudnúť pre kláštor motorového pomocníka.
Obzrel som sa. Kláštor aj ráno vyzeral pokojne a dôstojne. Keď sme prešli jeho bránou, ocitli sme sa v špinavom Rumunsku.