Vieš čo, Ľudo. Spravíme to takto. Ja som cudzinec a budem skúšať dohovoriť sa s Rumunmi po nemecky. Len keď vôbec nepochodím, tak budeš hovoriť ty a tlmočiť mi do slovenčiny."
"Nenájdeš tu veľa ľudí, ktorí vedia po nemecky. Nedohovoríš sa."
Ako sa ukázalo, Ľudov odhad nebol celkom správny. Aj keď horko-ťažko, ale bol by som sa v Arade vynašiel. Ale jeho tlmočnícke služby mi aj tak prišli vhod. Napríklad hneď v mliečnom bare.
"Najskôr poďme niekam na kávu."
Som silný kávičkár a potrpím si na tento nápoj. Keď som sa balil na cestu, do svojej batožiny som pribalil niekoľko kilogramov "štandardky". V Rumunsku je zrnková káva údajne úzky profil a hodí sa to ako darček pre ľudí, ktorých navštívim. Môj návrh zájsť si na kávu bol tiež sondou do života v Rumunsku. Ľudo síce pochyboval, že ju niekde dostanem, ale musel ustúpiť. Ja budem rozhodovať kam pôjdeme a on bude len spoločník. Takže, tu je mliečny bar, poďme skúsiť, či by sme kávu dostali tu.
Vovnútri mi udrel do nosa silný zápach mlieka.
"Guten Tag! Sprechen Sie Deutsch?" vyblafol som na prvú predavačku v bielej zástere. Nepochodil som. Nuž, Ľudo, máš slovo.
"Spýtaj sa, či nám uvaria kávu?"
"Tu si môžeme sadnúť, hneď nám ju prinesú."
Výborne, prvý podnik do ktorého sme vstúpili a hneď taký úspech. Dostaneme kávu. Rumunsko, prekvapilo si ma. To som naozaj nečakal. Tomu sa hovorí blahobyt.
"Popros ju, aby mi priniesla kávu bez cukru a bez mlieka."
Často som chodieval do Rakúska, hádam aj dva razy za týždeň. V Rakúsku pijú kávu len s cukrom a s mliekom. A nevedia urobiť ani poriadneho turka. Preháňajú pomletými zrnkami paru a výluh potom nazývajú kávou. Aby sa mi neušla ani náhodou takáto rakúska žbrnda, chcel som sa u predavačky poistiť. Aj keď, buďme úprimný, nečakal som od nej žiadnu kávu, čakať cukor alebo mlieko, keď o Rumunsku a jeho chudobe idú také hrôzostrašné chýry?
"To nepôjde. Varia len kávu s mliekom a cukrom."
Fuj, takže aj Rumunsko v pití tohto nápoja kleslo na úroveň Rakúska?
"Chcem kávu bez cukru a bez mlieka. Zaplatím plnú cenu, len nech mi to tam nemieša. (Dám jej bohaté sprepitné.)"
"S mliekom a s cukrom."
"Dobre, tak jej povedz, nech mi prinesie kávu a cukor s mliekom zvlášť."
"Neprinesie. Len spolu. Zvlášť ti to nesmú predať."
Ľudo bol nervózny. Rozumel predavačke a ja som po nej (aj po ňom?) chcel čosi nepredstaviteľné.
"Poďme odtiaľto, zbohom! Aj tak sa ten smrad nedá vydržať."
Ľudove pochybovačné slová o káve začínali nadobúdať výraznejšie obrysy.
V okienku do ulice predavačka ponúkala nejaké kornútky. Pred okienkom stál dlhý rad záujemcov.
"Čo to je?"
"Zmrzlina. Tá nebýva často. Preto je tu tak veľa ľudí."
"Práve som dostal chuť na zmrzlinu. Postavím sa do radu."
Predavačka síce nemecky nevedela, ale keď som jej na prstoch ukázal koľko chcem, podala mi dva kornútky a povedala (samozrejme po rumunsky) cenu. Pretože som jej nerozumel, podal som jej dosť veľkú bankovku. Vzala si ju a vydala mi zopár mincí. Zmrzlina sa podobala skôr nanuku a aj z nej bolo cítiť nepríjemný zápach mlieka ako v mliečnom bare predchvíľou. Roztekala sa a kornútok bol rozmočený. Určite ju neskladovali pri vhodnej teplote.
"Ľudo, tá zmrzlina vôbec nie je dobrá a zdá sa mi, že je neprimerane drahá. Keď si to tak spočítam, vyšla ma na dobrých štyridsať korún jedna."
"Nesprávne ti vydala."
Ďalšia skúsenosť. Nechcem ohovárať, nebolo to pravidlo, ale predavačka na mne dobre zarobila. S reklamáciou som nepochodil. Zmrzlina bola vypredaná a okienko zatvorené. Znova budú predávať tak o dva dni.
Kníhkupectvo. Som nielen náružlivý kávičkár, ale aj zberateľ máp. Nekupujem mapy pred cestou doma, ale radšej až v krajine, ktorú navštívim. Predpokladám, že taká mapa bude kvalitnejšia a podrobnejšia. Predavačka vedela po nemecky, ale mapy nemala žiadne. Ani Rumunska, ani iných štátov, ani turistické, ani automapy, skrátka nič. Na hlavej ulici, vlastne na námestí som neskôr našiel ešte jedno kníhkupectvo a kúpil som dokonca mapu. Mali len jedinú mapu Rumunska a ináč z tohto sortimentu vôbec nič. Mapa bola vytlačená na nekvalitnom žltom papieri s veľmi drsným povrchom. Mala zlé farby a topograficky nebola dobre spracovaná. Neprehľadná, s prekrývajúcimi sa názvami obcí vytlačenými v rozličných farbách, bez vrstevníc a nepodrobná. Podľa takejto mapy sa dá veľmi kvalitne zablúdiť. Pred cestou mi pán Novák dal xeroxovú kópiu urobernú z nejakého atlasu. Tá kópia bola prehľadnejšia.
Otec Cristian ma prosil, aby som v Rumunsku nakúpil nejaké noviny. V utečeneckom tábore v Zastávke u Brna sú Rumuni. Potešia sa každej správe z domova. V stánku som vybral zopár výtlačkov skôr podľa vzhľadu než podľa politickej orientácie. Nerozumel som reči a nevedel, ktoré noviny kto vydáva. Po návrate som sa dozvedel, že som nakúpil iba noviny vládnej strany a žiadne od opozície. Ale myslím si, že také v stánku ani nemali.
Obchod s obuvou. Nechcem si kúpiť topánky, len som zvedavý na sortiment. Vošiel som a Ľudo už celkom rezignoval. Možno mi chcel ukázať tie lepšie stránky života v Rumunsku, ale jeho nedisciplinovaný turista neustále vyhľadával zákutia o ktorých by on sám radšej pomlčal.
V celej predajni na všetkých regáloch boli vzorne naukladané topánky. Pri stenách i stredom predajne sa ako široký okrový pruh tiahol jeden druh topánok. Neveľký výber. Vzor sa nedal jednoznačne identifikovať ako mužský, či ženský. Keď som si však chcel topánku vyskúšať, vysvitlo, že majú iba dve veľkosti: deviatku a desiatku (moja noha je asi sedmička).
Mäsiarstvo. Ľudo už nič neskrýval. Mäso nemajú. Keď je mäsiarstvo dobre zásobované, majú salámu. Iné nič. (Často mi príde na myseľ, ako sme sa po roku stretli v Bratislave. Ľudo bol prvý deň na Slovensku a ja som mu chcel čo-to poukazovať. Prechádzali sme sa po rozkopanom nepeknom a páchnucom meste. Na Michalskej práve vykladali z avie náklad mäsa a chlapi v pepitových sakách nosili do obchodu celé polovice svíň. Ľudo zostal zdesený nad toľkou márnivosťou. "To je škody, toľko mäsa výjde navnivoč. Veď sa pokazí, to naozaj nikto nemôže kúpiť." Ubezpečil som ho, že zajtra príde k tomu istému obchodu to isté auto s novým tovarom a nič nevýjde navnivoč. Iný kraj, iné pomery.)
Prišli sme na trhovisko. Ak v Rumunsku bola chudoba a všade vládol nedostatok, tak na trhovisku som mohol nadobudnúť celkom iný dojem. Čierny trh prekvitá aj v tejto krajine. Na pultoch tovar od výmyslu sveta. Veľmi lacná elektronika a tričká made in ázijský tiger, látky z Turecka, pašované cigarety a liehoviny, kde tu nejaké potraviny a drogéria, tovar z neďalekého Maďarska. Opáčil som cenu cigariet u odfarbenej cigánky. Zapýtala sumu aká mi ani v najhoršom prípade neprišla na myseľ. Tovar na trhu je niekoľkokrát predražený. Kto má peniaze kúpi. Niektorí Rumuni majú, iným nezostane než vystihnúť chvíľu, keď do obchodu okrem lekváru privezú nejakú fazuľu.
"Dávaj si pozor na peňaženku. Na trhu sa k tebe odrazu nahrnie húf ľudí zdanlivo kupujúcich a keď sa lakťami vymaníš z ich zovretia, si o peňaženku chudobnejší."
Inštinktívne som ešte viac zovrel peňaženku, doklady a fotoaparát.
Medzi stánkami kdesi ktosi obrátil debničku hore nohami a hneď ho obstúpil kruh prizerajúcich sa. Opatrne (peňaženku a fotoaparát som stále pevne zvieral) som natiahol krk a na debničke som uvidel tri malé šaktuľky. Škrupinkári. Tak toto máme aj v Československu. Šrupinkári menia svoje pôsobisko. Títo možno navštívili už aj našu krajinu, aby tam predviedli svoje umenie. Ktosi vyhral, stávky sa zvyšovali, škrupinkár šikovno vymieňal krabičky medzi sebou. Húf prizerajúcich sa okolo nás zhusťoval. Poďme odtiaľto radšej preč. Moja zovretá dlaň by nemusela byť dosť pevná. Tých istých škrupinkárov som neskôr videl pri stanici. A okrem týchto ešte niekoľkých ďalších.
Na budove banky, na paláci kultúry a župnom dome mi Ľudo ukázal stopy po steľbe. Veď je to len nedávno čo v Temešvári Maďari pod vedením svojho farára začali rumunskú revolúciu. Aj Arad mal svojich mŕtvych. Obetiam revolúcie postavili pred župným domom pietu. Na kraji chodníka stál drevený kríž s tabuľkou a menami. Pred ním ohradené pieskovisko. Pravoslávni ako modlitbu a obetu za mŕtvych zapaľujú sviečky. Kto zapálil sviečku, postavil ju do piesku. Muselo to byť pôsobivé a dojímavé, keď tu horelo veľa sviečok. Teraz tu nebola ani jedna, len roztečený vosk, čo po nich zostal. A pod krížom hŕba zvädnutých a suchých kvetov. K piete sa priblížil potácajúci sa opilec. Mŕtvi ho nezaujímali. Pošliapal im po piesku aj po dušiach. Zamieril som svoj fotoaparát. Po nemecky sa mi prihovorila nejaká žena. Vraj nech to nefotografujem, že to nie je pekné. Úcta k obetiam revolúcie už vyprchala z ľudí. Veď je to len štvrť roka. Zabúda sa prirýchlo. Žena mala iné oblečenie ako bolo bežne vidieť na uliciach. Bola Nemka. V Rumunsku je Nemcov asi 0,5% (to je päťkrát viac ako Slovákov). Aj neskôr som si ich všimol v meste. Odlišovali sa od Rumunov nielen oblečením, ale aj chovaním. Boli uhladenejší a kultúrnejší.
"Poďme konečne niekam na tú kávu."
Skúsili sme sa na niekoľkých miestach spýtať na kávu. Neúspešne. Pred nami bola reštaurácia, vraj poľovnícka. Bol už aj čas na obed.
"Poďme dnu. Dáme si niečo na jedenie a potom kávu. To je reštaurácia, tu budú mať kávu určite."
V tmavom vnútri reštaurácie sa hlučný rozhovor od niekoľkých stolov zlieval do monotónneho hučania. Na stene viseli nejaké trofeje, ktoré mali zvýrazniť charakter reštaurácie. Sadli sme si celkom dozadu, kde bolo o čosi kľudnejšie, ale aj tmavšie. Hneď bol pri nás čašník. Ako už toľkokrát, aj teraz som skúsil najskôr po nemecky. Opäť škoda námahy.
"Ľudo, vypýtaj jedálny lístok. Som zvedavý, čo majú z diviny."
Chvíľu sa dohováral s čašníkom.
"Jedlo nemajú."
"Dobre, tak mu povedz, nech nám prinesie aspoň kávu."
"Kávu nemajú."
"Tak čo tu majú pred sebou všetci títo hostia? Čím ich ponúkli?"
"Tí pijú koňak."
"A okrem koňaku majú ešte niečo?"
"Nie. Majú len koňak."
"Tak poďme preč. Koňak na prázdny žalúdok by z nás spravil pekné prasatá."
Vyšli sme pred reštauráciu hladní, smädní a nezreštaurovaní. Cez ulicu som uvidel nad krámom výrazný nápis "Kafe".
"Ľudo a toto je čo?"
"Kaviareň."
"Tak to je naša posledná nádej. Keď už ani v kaviarni nedostaneme kávu, tak dám konečne na tvoje slová a prestanem zháňať tú trošku čiernej vody."
Vnútri bolo plno, ale našiel sa jeden voľný stôl s dvomi stoličkami. Veľa miesta dnu nebolo. Niekoľko hostí dokázalo naplniť lokál. Spoza barového pultu k nám prišla pani, štyridsať, možno päťdesiatnička a úctivo nás vítala. Ľudo mi chcel naznačiť, že nemám nemčinu radšej skúšať nech nestrácame zbytočne čas. Zadržal som ho a dolnorakúskou nemčinou som pani povedal nie či majú, ale rovno:
"Prosím si dve kávy, bez cukru a bez mlieka."
Pani lámanou nemčinou odpovedala, že dve kávy bez cukru a bez mlieka. Odišla ju pripraviť. Moje nadšenie nepoznalo konca. Vzrušený som Ľudovi hovoril, ako je tu perfektne, ako sa tu nemožno stratiť, že sa tu možno dorozumieť, že tu človek dostane aj kávu a tak ďalej. Pani priniesla dve šálky voňavej tekutiny. Ktovie, či to bol druhák, či tretiak, ale bola to naozajstná zrnková. Bez mlieka, bez cukru. V takom strašne otlčenom žltom hrnčeku bez uška, že ma dodnes mrzí, že som si ho neukradol.
Okrem kávy rád vypijem trochu piva. Ľudo ma ubezpečil, že rumunské pivo nie je dobré.
"Skúsiť ho môžem?"
"Len aby to nebolo nebezpečné. Kvasnice vedia v bruchu urobiť svoje."
Na chodníku sedel chlap. Mal tmavú tvár. U nás by sme povedali cigán. Medzi nohami mal debničku s pivom. U neho si môžem kúpiť, ak chcem. Pivo bolo maďarskej značky. Určite pašované. Skúsil som teplotu. Bola viac než májová.
"Moč nechcem. Poďme hľadať ďalej."
Vo výčape, kde mali rumunské pivo bolo plno. Na veľkom nálevnom pulte stáli krígle naukladané jeden vedľa druhého. Krčmár držal v ruke trysku. Podobalo sa to acetylénovému horáku, aký používajú zvárači. Stisol páku a z hadice striekalo pivo. Ako na benzínovej pumpe. Prúd piva sa nezastavoval. Striekal do pohára a keď bol po okraj plný peny (alebo keď pretekalo), namieril výčapník prúd piva do susedného pohára. Po pohároch stekala pena na antikorový pult. Kto zaplatil, mohol si z jeho dna s mlákou zapáchajúcej močky vziať pohár s pivom. Koľko v tom bolo utopených múch sa mi spočítať nepodarilo. Ale naokolo ich lietali tisíce. Takže pivo si radšej odpustím.
V rímskokatolíckej katedrále som si siahol na palec mosadznej Panny Márie s dieťaťom v náručí. Socha bola sčernetá od korózie, ale palec na nohe sa Márii leskol. Hľa ako sa priamo v kostole mieša viera s poverou bez toho, že by to komukoľvek vadilo.
Ľudo mi ukázal aj evanjelický kostol. Ale ten bol, ako ináč, zatvorený. Bohoslužby tu vraj bývajú pravidelne v maďarčine a nemčine, ale možno budú čoskoro bývať aj v Slovenčine. Mnohí Nadlačania odišli za prácou do Aradu. Najmä mladí odchádzajú. Aj v Arade ktorý má štvrť milióna obyvateľov, veď je to župné mesto, žije dosť Slovákov. Asi šesťsto.
Ešte v aute, keď sme vchádzali do Aradu som si všimol kostol, ktorý bol pravoslávny, ale v centre som pravoslávnych nenašiel.
Hlad nás už poriadne moril. V každej reštaurácii nám ponúkli koňak a okrem toho nič iné. Skúsili sme aj hotel. Podľa označenia aj výzoru to bol kvalitný hotel. Ľudo na recepcii uvidel svoju známu. Údajne to bola tiež Slovenka, ale rozprával sa s ňou po rumunsky. V hoteli bývala reštaurácia a jedáleň, ale teraz, kvôli rekonštrukcii je zatvorená. Aj odtiaľto sme odišli s dlhým nosom.
Až v ktorejsi bočnej uličke sme narazili na nejaký zapadnutý hotel. Na recepcii som vyskúšal nemčinu a dozvedel som sa, že sa tu môžeme najesť. Konečne! Posadili sme sa v reštaurácii a čašníčka, ktorú zavolal recepčný sa nám hneď venovala. Usadila nás k voľnému stolu a poberala sa do kuchyne. Nerozumela nemecky, tak som ju Ľudovým prostredníctvom zardžal.
"Prineste mi jedálny lístok."
"Jedálny lístok? Nemáme."
"Nevadí. Povedzte mi, čo máte na jedenie, aké jedlo mi ponúknete, z čoho si môžem vybrať."
Ľudovi sa ťažko prekladalo a bol nesvoj.
"Máme polievku a hlavné jedlo mäso s ryžou a dusenou mrkvou."
"Aké mäso? Bravčové, hovädzie, sviečkovú, pliecko, krkovičku, bôčik?"
"Jednoducho mäso."
"A ešte čo máte na jedenie?"
"To je všetko."
Mohli sme si vybrať: jesť, alebo nejesť. Zostali sme a nechali si priniesť skvelú zeleninovú polievku a mäso s ryžou a mrkvou. Hlavný chod tiež chutil znamenite. Len môj spoločník sa sťažoval, že ryža nie je biela, ale žltá. Vraj biela sa dá ťažko zohnať a takáto mu nechutí. Mne chutila. Aj mrkva. Po dobrom obede by som pristal aj na koňak. Ale práve v tejto reštaurácii koňak nemajú.
Na recepcii som si nechal dôkladne vysvetliť, ako sa dostanem do časti mesta nazývanej Gai. Podľa rozprávania otca Cristiana by tam mal byť pravoslávny kláštor. Recepčný mi cestu podrobne popísal. Uisťoval sa pritom u svojej kolegyne, či mi to správne vysvetľuje a či som dobre pochopil. Zhovárali sa medzi sebou rumunsky a s Ľudom sme si potom vonku porovnali vysvetlenú trasu. Zamierili sme k železničnej stanici.
Prechádzali sme okolo novostavieb nejakých činžiakov. Hrozná architektúra! Na stene do čerstvej omietky bolo medzi lešením vyškriabané: "20. mai votati pe Iliescu" 20. mája voľte Iliesku. Nerozumiem dobre rumunskému politickému systému. Bolo mi len čudné, že neskôr (to už som bol dávno doma) v druhom kole volieb získal len 10% hlasov a predsa zvíťazil. S ľuďmi, ktorí na to doplatili som sa potom stretával v utečeneckých táboroch. Mimochodom, na župnom dome niekto s celkom inou politickou orientáciou ako Causescovi murári (baníci...) sprejom napísal FSN = PCR. Front národnej spásy je to isté ako Komunistická strana Rumunska.
Stretli sme našich starých známych škrupinkárov. Okrem nich na veľkom priestranstve pred stanicou mal jeden chlap naukladané basy s fľaškami malinovky. Kto bol smädný, mohol sa tu občerstviť. Fúkal vietor a všade sa váľali odpadky, papiere a špina.
Práve tak isto to vyzeralo v električke. Stačilo by na konečnej vziať metlu a odpadky zmiesť. Ale o to tu nikto nedbal. Zaviezli sme sa na konečnú linky kde sme mali prestúpiť na inú trasu, ale rozhodli sme sa pre prechádzku. Aby sme nezablúdili, išli sme po koľajach. Boli sme však na takom okraji mesta, že tu sa už zablúdiť nedalo.