Vyšli sme z fary.
"Ja som Miro", navrhol som tykanie. Ľudo sa ešte chvíľu zdráhal, no pristal.
"Pochádzam zo Slovenska, z Trenčína a teraz pracujem a bývam na južnej Morave medzi presídlencami z Maďarska, Bulharska a Rumunska. Veľa ľudí u nás pochádza práve z Nadlaku."
Ľudo mi porozprával o sebe, svojich rodičoch. Jeho otec je Slovák. Mama bola tiež Slovenka, ale už zomrela. Otec sa neskôr oženil druhý raz. Vzal si za manželku Maďarku. S ňou má ešte dve deti. Takže Ľudo má dvoch mladších bratov. Vyštudoval strednú školu a už má aj po vojne. Chcel by ísť na Slovensko študovať teológiu, aby sa potom mohol vrátiť do Rumunska a pomáhať Slovákom pravdepodobne v nejakom malom cirkevnom zbore, kde je už len zopár starých ľudí, čo v nedeľu prídu do kostola (Butín, Cipár, Mokrá, Vuková). Možno by sa mu podarilo robiť osvetu medzi deťmi. Komunistický režim zanechal na ľuďoch hlboké stopy, ale nič nie je stratené. Slovákom a vôbec všetkým ľuďom v Rumunsku teraz svitá nová nádej. Aj on, Ľudo, priloží svoju ruku k tejto prepotrebnej službe osvety. Vyštuduje, vráti sa a bude ukazovať blížnym cestu za Svetlom. Nie je taký odhodlaný sám. Sľúbil mi, že ma zoznámi s Dušanom a Jankou.
"Kam pôjdeme najprv? Do Aradu, alebo do Peregu Mare? Chcel by som navštíviť aspoň tieto dve miesta."
"Do Peregu sa nedostaneme. Je to z Nadlaku síce len dvanásť kilometrov, ale ide sa tam cez Vinice a je tam iba poľná cesta. Asfaltka tam vedie iba z Pečiky (Pecica) a tadiaľ je to asi tridsať kilometrov. Do Peregu sa dá iba autom. Mohli by sme ísť teraz do Aradu. Ale aj tak máme ešte veľa času. Vlak odchádza až poobede o druhej."
"Ľudo, máme strašne málo času. Je piatok a ja chcem v Arade toho vidieť veľmi veľa. Nemôžeme čakať do druhej. Nejde nám nejaký autobus?"
"Autobus?" Ľudo na mňa pozeral ako na človeka, ktorý nevie čo hovorí.
"Tak pôjdeme stopom."
To bol rozumný návrh. Ja som mal práve čerstvú skúsenosť s cestovaním stopom po Čechách, Morave a Slovensku. Aj sám som mnohokrát vzal stopárov, keď som autom jazdil po republike. Očakával som preto akosi automaticky aj od druhých, že mi túto moju službu odplatia a odvezú ma, keď to budem potrebovať. Kráčali sme smerom k výpadovke na Arad a náš rozhovor pokračoval.
"Váš pán farár je veľmi šikovný človek. Tiež práve prerábam dom a viem, aká je to namáhavá, ťažká a zložitá práca. To sa človek musí vyznať v remesle. Ja sa nevyznám. Mám obe ruky ľavé. Keď potrebujem vymurovať priečku, alebo namontovať zásuvku, musím si vždy zavolať murára, elektrikára, či iného majstra. Keby som si všetko vedel urobiť sám tak ako váš pán farár, ušetril by som veľa času, aj peňazí. Ukazoval mi, ako si prerobil kúpeľňu, obložil steny drevom, postavil izbu, prerobil podlahu a ešte veľa iných vecí. Býva pekne a moderne. Je to šikovný chlap. Vyzná sa nielen v teológii, ale aj v remesle a to je pre farára dôležité. Aspoň nemusí s každou hlúposťou otravovať prezbyterov. A aj fara kde býva vyzerá podľa jeho predstavy."
Ľudo sledoval môj monológ s údivom, neprerušoval ma, trpezlivo čakal kým dohovorím. Potom ma (a ešte veľakrát) uviedol na správnu cestu. Rumunsko je balkán a spôsob rozmýšľania nielen Rumunov je balkánsky. Nerozumel som tým ľuďom, ale skúšal som ich pochopiť.
"Keď pán farár povedia: urobil som, postavil som, pooral som..., znamená to, že zavolal báči Paľka, Jurka, Jana a ten pooral, pokosil, postavil, obložil drevom, inštaloval satelit, zamuroval vaňu, vykopal žumpu."
Prešli sme okolo železničnej stanice, akýchsi mne neznámych zariadení o ktorých Ľudo tvrdil, že slúžia na spracovanie konope a ľanu a boli sme na konci Nadlaku. Pred nami síce trochu asfaltová, ale rozbitá cesta a šesťdesiat kilometrov do župného mesta. Postavili sme sa na krajnicu a zdvihli palec. Je mi jedno, čo nám zastaví. Pôjdem hoci aj hovnocucom, len nech už som v Arade. Niekoľko áut nezastavilo, ale nečakali sme dlho. Nejaký nákladiak zišiel z cesty a zvíril prach. Ľudo vyskočil na schodík a krátko sa po rumunsky so šoférom na niečom dohodol. Vyskočil vedľa neho a mne sa ušlo miesto pri dverách.
Prehodili sme medzi sebou niekoľko slov po slovensky. Šofér na to zareagoval. Rozprával sa s Ľudom po maďarsky. Ľudo mi priebežne čosi tlmočil. Šofér býva v Rumunsku, ale je maďar. Maďari sú tu menšinou (7,1%). So Slovákmi si vychádzajú veľmi dobre. Nikto nikdy nepočul o nejakých národnostných treniciach, alebo nedorozumeniach medzi ľuďmi. Menšinové práva, to ano. O tie bojujú spoločne so Slovákmi a Nemcami. Ale so susedmi, či Rumunmi, či Slovákmi si vychádzajú veľmi dobre.
Cesta rýchlo ubehla. Sedeli sme v špine, prachu a hluku, natriasali sa na rozbitej ceste, ale priateľský rozhovor nás doviedol do cieľa. Vošli sme do mesta a ja som zvedavo vykúkal bočným okienkom. Čím ma toto mesto prekvapí? Uvidel som dlhý rad áut stojacich na krajnici. Čoskoro prídeme k benzínovej pumpe. Ujo Repka o tom rozprával. Koľkokrát tu ľudia zaparkovali ráno cestou do práce a popoludní sa vrátili k autu. Keď v ten deň náhodou priviezli benzín, mali šťastie a počkali si niekoľko hodín, mohli si nakúpiť plnú nádrž. Do bandasky ani kvapku. Ujo Repka strávil čakaním v rade celý deň, vrátil sa šesťdesiat kilometrov do Nadlaku, odčerpal benzín z nádrže a poďho naspäť do Aradu postaviť sa znovu do radu. Takto nakúpený benzín sme preliali neskôr do nádrže auta pani Filovej. Nám by v Arade benzín predali iba za marky. Za veľa mariek.
Ujo Repka tiež rozprával, ako si odstál v Arade rad na benzín a keď sa vracal domov, kdesi pred Nadlakom narazil na koniec radu áut čakajúcich na colné odbavenie. Nechceli ho pustiť ďalej, nech sa nepredbieha. Nech sa postaví na koniec a počká si. Darmo im vysvetľoval, že býva v Nadlaku, nepustili ho. Vrátil sa niekoľko kilometrov naspäť, zišiel k rieke Maruši, obišiel Nadlak a poľnou cestou a sa dostal domov.
Blízko centra auto zastavilo, poďakoval som po slovensky, rozlúčil sa so šoférom a vyskočil z auta. Ľudo sa ešte chvíľu o čomsi dohadoval a potom vystúpil aj on. Zamávali sme na rozlúčku. Ľudo otvoril peňaženku a vkladal si do nej nejaké peniaze.
"Ty si mu chcel zaplatiť? Veď sme stopovali?"
"V Rumunsku sa za stop platí. Vlaky chodia zriedkavo a iba tam, kde je železnica. Autobusové spojenie prakticky neexistuje, tak sa cestuje povozom. Kto má auto, vozí stopárov. Zarobí trochu, aj jeho cesta výjde lacnejšie a ľudia sa aspoň dostanú kam potrebujú. Aj tento by si bol privyrobil. Preto nám zastavil a nie z dobrej vôle. Ale keď sa dozvedel, že si cudzinec a chceš poznávať Rumunsko, hanbil sa vziať peniaze a odviezol nás zadarmo."
Ďalšia skúsenosť. Musím byť opatrnejší. Nesprávať sa ako doma, ale skôr opatrne bádať, poznávať. Veď keby som bol cestoval sám, ani vo sne by mi nenapadlo zaplatiť za cestu a keby si šofér pýtal, veľmi by som bol prekvapený.