Prešli sme len kúsok od colnice a sme v meste. Ideme pomaly po hlavnej ulici.
"Tuto doľava!" ukázala mi pani Filová s istotou domáceho obyvateľa.
Zabočil som do uličky, prešiel popri nejakej hospodárskej budove, asi mlyn, alebo sýpka, alebo nejaká dielňa a zastavil som pred zelenou bránkou.
"Už sú tu! Už prišli! Slováci sú tu! Naši prišli!"
Veľmi srdečne nás privítali u Repkov a hneď nás pozývajú ďalej dovnútra a hneď sa so svojou radosťou chcú podeliť s ostatnými Nadlačanmi. Usadili nás na verande, hostia a medzitým vytáčajú telefónne číslo a oznamujú: "Už prišli, už sú tu!" A keď zavesia slúchadlo, ponúknu čímsi na zajedenie (nežiada sa mi, veď sme jedli cestou cez celé Maďarsko) a zasa vytáčajú. Treba to zatelefónovať všetkým, treba to rozhlásiť. Prišla vzácna návšteva. Hneď sa riešia aj praktické otázky, kto kde bude spať a s kým. Zvečerilo sa a je čas na odpočinok.
"Erka, ty budeš tu, Zuzka bude tamto."
Po mňa si prišiel nadlacký pán farár. Vošiel do domu, statný štyridsiatnik s nápadnou šticou vpredu, na prvý pohľad sympatický a predstavil sa:
"Dušan Saják."
"Teší ma."
"Budete spať u nás."
Vzal som si svoj batôžtek a pobral sa na faru. Od Repkov na faru sme sa odviezli autom pána farára. Keď som si sadal do Oltcitu, čakal som, že sa povezieme snáď cez celé mesto. Fara bola asi o dve ulice ďalej. To sme mohli dôjsť aj pešo. Nemohli! Bolo treba autom.
Fara je pekný udržiavaný dom. Zoznámil som sa s pani farárkou. Učí na miestnom slovenskom gymnáziu. Predstavili mi svoje dve dcéry. Od budúceho roka by chceli študovať na Slovensku. Sedeli sme v obývačke a rozprávali sa čo je nové na Slovensku a ako žijú Slováci v Nadlaku. Ťažko veru, ťažko. Ukázali mi vybielenú izbietku. Tak tu budem po niekoľko nocí spávať. Tešil som sa po dlhej ceste na kľudný odpočinok. Márne. Ráno som sa zobudil unavený a doštípaný. Po celom tele som mal červené bodky. Čo to je? To som veru ešte nevidel. Pátral som po pôvode môjho utrpenia a našiel som ho. Malá čierna bodka skákala po čisto povlečenej posteli. Pokúšal som sa ju chytiť, ale zrejme mi chýbala skúsenosť, ako na to.
Ráno mi pán farár poukazoval celý dom a zborové miestnosti.
"Toto som si tu omietol a vylíčil. Tuto som dostaval toto. A tu som si urobil drevený obklad," chválil sa mi. Bolo veru s čím. Fara bola postavená s citom a mala čosi do seba.
"Pán farár, kde budeme klásť ten kábel?"
To prišiel báči Paľko, trubač z veže. Netrúbi. Nie je na veži. Predstavitelia mesta sa sťažujú, že keď majú službu trubači platení cirkvou, namiesto trúbenia pracujú na fare. Aha, aj teraz. Asi sa tu bude niečo veľké budovať. Prídu montéri, naťahajú káble, zahrnú výkopy. Taká bola moja skreslená predstava.
"Tamto do komory, báči Paľko!"
Slovenčina Nadlačanov má svoje čaro. Nespýtajú sa "Kam položiť ten kábel," ale použijú zložený tvar "kam ho budeme klásť?" Onikajú si navzájom a deti rodičom a starým rodičom vykajú. Zich reči na mňa dýchlo niečo starosvetské, úctyhodné. Ich jazyk je slovenčinou starých dobrých časov, keď sa ľudia nenáhlili, mali jeden k druhému úctu a vedeli si navzájom pomáhať. Takýchto jazykových prekvapení mi pripravili nadlackí Slováci ešte niekoľko.
Zdôveril som sa pánovi farárovi so svojou túžbou. Nechcel som celý deň stráviť s ním, aj keď jeho spoločnosť mi bola príjemná. Chcel som cestovať, spoznávať, vidieť niečo z Rumunska, keď už som tu. Mal som nejaké tipy, kam sa pozrieť. Predovšetkým Pereg Mare, susedná obec. Aj tam žijú Slováci a Česi. A tiež Arad. O dvoch pravoslávnych kláštoroch v blízkosti Aradu mi povedal otec Cristian, pravoslávny duchovný v Kroměříži, Mikulove, Zastávke u Brna, Traiskirchen a okolí.
"Chcel by som navštíviť Arad."
"Dám ti sprievodcu."
"Oj, nie, ďakujem."
Chcel som cestovať sám, dorozumievať sa nemčinou, bezprostredne spoznávať Rumunov nazerať do tajomných zákutí mesta a nie nechať sa nejakým pánom sprevádzať po bulvároch.
"Nie, samého ťa nepustím. Pôjde s tebou Lajoš. Je to dobrý chlapec. Na budúci rok pôjde študovať teológiu na Slovensko. Hneď mu zavolám. O chvíľu je tu."
Vo dverách stál sympatický chlapec. Obliekol sa podľa príležitosti. Bude do Aradu spevádzať vzácneho hosťa zo Slovenska. Tmavý oblek je určite šitý na mieru. Pristane mu. Lenže ja som v rifliach, tričku s nápisom San Francisco a starom vyťahanom vyblednutom svetri, ktorý ak vôbec niekedy bol praný, tak určite nie v Perwole. Budem pri ňom vyzerať ako chudobný príbuzný. To som teda nevyhral. Znovu som sa pokúsil pána farára presvedčiť, že bude lepšie, keď nikoho nebudem obťažovať, ale aj Ľudo sa pridal na stranu pána farára a hneď bol ochotný ísť so mnou, len že si ešte na chvíľu odskočí domov. O tri minúty bol naspäť oblečený v rifliach a tričku. Odľahlo mi a ustúpil som.