Ujo Repka opravil defekt, dolial beznín a previezol v nedeľu auto cez colnicu. Nechal ho vo dvore svojich známych na maďarskej strane. V pondelok ráno sme jeho autom prešli cez hranicu. To preto, aby sme nemuseli dlho čakať v rade na vybavenie. On sa so svojím autom predbehol, my by sme museli stáť v rade.
Za hranicou sme si presadli. Ujo Repka aj s manželkou išiel svojím autom na návštevu k niekomu na Slovensko. Mali sme spoločnú cestu až po Komárno. Držal som sa za jeho autom. Naspäť teda nepôjdeme rovnakou trasou ako do Rumunska, ale cez Budapešť. Ujo Repka to tam dobre pozná a nezablúdime. Mali sme však radšej ísť po svojich. Ujo Repka mal ťažkú nohu a ja som mu s autom sotva stačil. Oproti nám išla nepretržitá kolóna áut. Ak sa vyskytla nejaká štrbinka, hneď predbiehal. Ja som musel striehnuť na ďalšiu štrbinku, aby som ho dobehol. A ak mi to nevyšlo, autá sa mi uhýbali až na krajnicu. S vypätím všetkých síl som ho ťažko sledoval. A odrazu v obci stúpil na brzdu a zastavil. Tí, čo som ich s nasadením života horko ťažko a natesno obehol, teraz prefrčali okolo a ukazovali mi rozličné neslušné veci.
"Treba nám kúpiť chlieb." Vysvetlil mi ujo Repka.
"Dobre, dobre, ale aspoň cez Budapešť nechoďte tak rýchlo, aby sme sa nestratili."
Nestratili sme sa. Orientácia v Budapešti bola veľmi jednoduchá, značenie dokonalé a prehľadné. To sa teda u nás nevidí. Kľudne som sa mohol odvážiť aj sám prvý raz prejsť týmto mestom.
V Komárne sme sa rozlúčili. Natankoval som ujovi Repkovi plnú nádrž benzínu. Aby nemusel draho kupovať. Domov, do Nadlaku im to vydrží a tam už si poradia.
Cesta medzi Drnholcom a Jevišovkou pripomínala rumunské cesty a ja som zase o skúsenosť a zážitok bohatší.
Ďakujem vám, pani Filová. Ďakujem vám, Nadlačania.