Cesta medzi Drnholcom a Jevišovkou pripomínala vtip o Japonsku, bola totiž "samájama". Auto sa len veľmi ťažko vyhýbalo tým najväčším, kľučkujúc z jednej strany na druhú. Tlmiče trpeli, posádka automobilu bola už zvyknutá.
"Už vám říkala Filovka že chce jet do Rumunska? Jesli by ste nešel s nima jako řidič?"
"Nehovorila. S akým autom pôjde?"
"S jejich."
"Spýtam sa jej na to. Vzal by som si dovolenku..."
Zastavili sme pred úhľadným domčekom s bielou brizolitovou omietkou a kabrincovým obkladom. Na dome bol disk satelitu, symbol blahobytu. Pani Filová mi vysvetlila, že jej manžel nemôže šoférovať takú dlhú cestu, vraj bude o mňa postarané, len aby som išiel. Dohodli sme termín, podrobnosti cesty a ďeň pred odchodom mi jej manžel vysvetlil čo kde v aute je, ako s ním jazdiť, pri akej rýchlosti má najmenšiu spotrebu, aký olej treba naliať do motora.
Ráno ešte pred svitaním sme nasadli. Pani Filová vedľa mňa a dozadu jej kamarátka pani Dvořáková. Kufor vpredu auta bol naložený tak, že tam nezostal centimeter kubický voľného miesta. Podobne to vyzeralo vzadu za sedadlami a na sedadle vedľa pani Dvořákovej. Len horko ťažko som pridal svoje veci v jednom malom cestovnom vaku. Podľa inštrukcií pani Filovej som so sebou neniesol nič než veci osobnej hygieny, niečo na oblečenie a zopár drobností ako darčeky hostiteľom.
Najskôr som si zvykal na auto. V Břeclavi už poslúchalo ako dobre skrotený kôň svojho jazdca. Za Bratislavou sa jazda stala bravúrnou. Stáli sme len v Báči. Na chvíľu a malé občerstvenie sme navštívili tamojší kláštor, kde rehoľné sestry pečú hostie. Previedli nás kláštorom a ukázali výrobu hostií, ktoré potom distribujú farským úradom na celom Slovensku.
V Komárne bola posledná benzínová pumpa, kde sa dalo nakúpiť za koruny. Nádrž sme naplnili až po okraj. Malo by nám to vystačiť až do Rumunska. Vystačilo by, keby sme išli najkratšou a najekonomickejšou cestou cez Budapešť. Lenže práve z hlavného mesta Maďarska som mal strach. Čo keď v takom veľkomeste zablúdim, nenájdem správny smer, dostanem sa do dopravnej zápchy? Aby som sa vyhol Budapešti, zvolil som radšej trasu z Komárna cez Székesfehérvár, Cece, Szekszárd, Baja, Szeged a Makó. Cesta ubiehala uspokojivo a zastavovali sme iba na jedenie a močenie. Strach, ktorý som mal z cuzdej krajiny sa pred Székesfehérvárom postupne vytrácal a mňa sa zmocňovala príjemná náladička a dobrý pocit z toho že ovládam auto. Poslúcha ma na slovo a vezie cez celkom neznámu krajinu v ústrety dobrodružstvám. V pocite opojenie z jazdy som si nevšímal, že auto "pláva" na ceste doľava a doprava, ani to, že iné autá na mňa mávajú a trúbia. Mával som im, trúbil som, blikal svetlami. Asi po desiatich - dvadsiatich kilometroch takejto jazdy mi to začínalo byť podozrivé.
"Radšej zastanem a pozriem sa."
Keď auto zastavilo na parkovisku a vystúpili sme, prevážilo sa dozadu a sadlo si na pravú stranu. Zadné koleso bolo celkom prázdne a horúce. Nemohol som ho ani hneď vymeniť, lebo sa nedalo chytiť do ruky.
"Spravíme si prestávku a najeme sa."
Už ktovie po koľkýkrát. Na zásobách zo zadného sedadla to vôbec nebolo poznať. Neubúdalo z nich. Jedli sme nie kvôli zahnaniu hladu, ale už len preto, aby sa nám potraviny nepokazili a nevyšli navnivoč.
"Pani Filová, manžel vám dôkladne povysvetľoval kde čo v aute nájdete. Podajte mi, prosím vás, kľúč na matice."
Pani Filová s istotou zalovila kdesi medzi náradím za sedadlom a podala mi ten správny kľúč.
"A teraz si prosím hever."
Pani Filová obišla auto, otvorila motor a tam kdesi naboku uvoľnila potrebný nástroj. Zdvihol som auto, zložil koleso a poprosil:
"Rezervu!"
Pani Filová s pani Dvořákovou zneisteli a začali hľadať. Vpredu pod spolujazdcovými nohami, vzadu pod nohami, pod sedadlami, za sedadlami, v motore, potom vyložili kufor, naložili ho naspäť, prezreli ešte raz celý interiér auta, motor aj kufor a nato mi veľmi nervózne oznámili, že rezervu zabudli vziať a že budeme musieť koleso kúpiť. Nemehol som ich už dlhšie napínať. Uvoľnil som na predku auta páčku a rezerva ukrytá pod kufrom sa spustila na zem. Koleso sme mohli vymeniť. Keď sme sa dosmiali a dosť poplácali po pleciach a auto bolo opravené, nezdržiavali sme sa viac, veď pred nami bol ešte poriadny kus cesty a ujo Repka nás bude čakať na colnici. Vraj tam bývajú rady dlhé aj niekoľko kilometrov. Také rady pred colnicou som poznal aj na južnej Morave. Keď sa otvorili hranice do Rakúska, cesta medzi Hraběticami a Hevlínom bývala kvôli conici neprejazdná.
Keď sme sa blížili k mestu Baja bolo popoludní, asi taký čas, keď sa jedni poberajú do zamestnania na druhú smenu a iní sa vracajú domov z rannej. Práve sme si rozprávali hrôzostrašné historky o dlhých čakacích dobách na colnici, keď sme sa priblížili k radu stojacich áut. Po ľavej strane cesty bol vysoký násyp, asi železnica, vpravo kúsok poľa a riedky lesík. Cesta bola rovná a všetky autá disciplinovane zastavovali. Tí, čo nás pred chvíľou zúrivo predbiehali stáli tesne pred nami a tí, ktorých som podobne zúrivo predbehol ja sa zaradili hneď za nás. Pozrel som do mapy. K colnici nám zostávalo 155 kilometrov.
"Tak takéto rady pred colnicou som nečakal!"
Stáli sme už asi pol hodiny a rad sa vôbec neposúval. Takto sa do Rumunska nedostaneme ani za týždeň. Všetci vodiči boli disciplinovaní a nikto nebol nervózny, nevybiehal dopredu pozrieť či sa tam nestala nejaká autonehoda, alebo neopravujú cestu. Oproti nám začali chodiť autá. Jedno tesne za druhým, kolóna bez konca. Prúd áut trval ďalších dvadsať, tridsať minút. Potom odrazu skončil a zase nič. Po ďalších desiatich minútach autá vpredu začali štartovať. Naštartoval som aj ja, ale nikam sa nebolo treba ponáhľať. Až o chvíľu sa kolóna pohla, ale len veľmi pomaly. Tak sme prešli dva, tri kilometre. Kolóna nezastavovala, nerozbiehala sa, len pomaly prúdila k mostu. Keď sme k nemu došli, bol som uchvátený nádherným pohľadom. Nemohol som ho veľmi vychutnávať, autá boli tesne predo mnou i za mnou a slimačím tempom vychádzali po strmom násype k mostu. Prešli pod zdvihnutou závorou. Jediný most cez Dunaj tu slúži železničnej aj automobilovej doprave súčasne. Nitovaný oblúkový most priehradovej konštrukcie s dolnou mostovkou. Na mostniciach sú naukladané fošne po ktorých jazdia autá. Keď sa spusta závory, prejde vlak, potom sa závory zdvihnú a idú autá z jednej a po štvrť či pol hodine z druhej strany, až dokiaľ nepôjde ďalší vlak. Dunaj bol mohutný a most úzky. Keď sme z neho zišli dole a prešli mestom, bola pred nami voľná cesta až do Szegedu. Tam ma svojou mohutnosťou nadchla zase rieka Tisa po ktorej plávali veľké lode. V Szegede sa do Tisy vlieva Maruša (po rumunsky Mures), o ktorej som počul veľakrát od Nadlačanov, že preteká cez ich mesto a je tiež poriadne veľká. Tešil som sa na ňu. Mám rád rieky. Možno sa mi podarí aj vykúpať sa v nej, aj keď ma od toho vopred varovali. Vraj je to nebezpečná a zradná rieka, v ktorej sa veľa ľudí utopilo. Nedbal som tých výstrah. Lákala ma svojou mohutnosťou a nespútanosťou v úzkom koryte (Váh pri Trenčíne je obratý "Vážskou kaskádou" o toto čaro a prirodzenosť).
Za mestom Makó som už netrpezlivo vyhliadal koniec radu stojacich áut. S obavami sme prichádzali stále bližšie k hranici. Už len pätnásť kilometrov. Rad nikde. Desať. Deväť... Tri. Dva. Konečne je tu. Vyradil som rýchlosť a zastavil za posledným autom s rumunskou poznávacou značkou. "U nás", na Morave, takto v dlhých radoch stávali domáci. Cudzinci celú kolónu obehli a až pred colnicou sa vtisli medzi čakajúce autá.
"Mám tu stáť a čakať? Nesľúbil ujo Repka, že nás bude čakať na colnici?"
Rozhodol som sa nečakať. Znovu som zaradil rýchlosť, potom dvojku, trojku a obiehal som kolónu stojacich vozidiel. Niektorí mi aj čosi naznačovali. Nemal som strach. Vtedy sa ešte ku mne nedoniesli chýry o tom ako čakajúci Rumuni predbiehajúcim vozidlám rozbíjajú predné sklo a bandy nahnevaných vodičov lynčujú posádku predbiehajúceho auta, drancujú najmä cudzincov. Vtedy to pri hranici bolo akési kľudné a ja som sa bez problémov dostal až k colnici.
"Tak vy chcete do Rumunska? Nuž zaplatíte také a také poplatky a potom ešte povinná výmena."
Kúpil som si pred cestou v banke nejaké Lei. Spravil som hlúposť, lebo v Rumunsku sa predávali za štvrtinovú cenu, než bol kurz v našich bankách. A teraz si dokonca máme vymieňať na každý deň niekoľko tisíc Lei a pýtajú od nás za ne doláre. Čo v Rumunsku s toľkými peniazmi budeme robiť, keď ich tam nemáme za čo minúť. A vôbec, kde vziať doláre? Zbohom Rumunsko! Vidím ťa od colnice, ale asi sa vrátim.
Pani Filová vystúpila z auta, zašla na colnicu, s kýmsi sa tam porozprávala. Keď sa vrátila, vysvetlila mi, že na colnici pracuje niekoľko Slovákov z Nadlaku. Našla niektorého z nich a presvedčila ho, že ideme na návštevu. Vysvitlo, že ujo Repka nás bol na colnici čakať už niekoľkokrát. Vypytoval sa colníkov či sme ešte neprišli. Prichádzame neskoro. Možno stratil nádej že dnes dorazíme. Už tu na nás nečaká, ale cesta do Rumunska sa nám aj bez astronomických poplatkov a povinnej výmeny dolárov za Lei otvorila.